Poézia Vladimíra Roya (1885 – 1936) vstrebáva do seba podnety slovenskej literárnej moderny a kultivuje ich sebe vlastným introspektívnym spôsobom. Básnika lákala monumentálnosť básnickej apelatívnosti, no omnoho viac vyhľadával a rozvíjal možnosti poézie pri zachytávaní jemných poryvov v duši človeka, najmä v stave vypätia a rozochvenia. Do knižného výberu Vpísané do noci sú zaradené básne vnútorného monológu, básnické reflexie a mučivé otázky bez možnosti nájsť odpovede, ktoré zriedkavo presvetľujú záblesky pokoja a istoty. Molová poloha básnika pretrváva už storočie a ukazuje, že slovenská poézia má v Royovi básnika, ktorého dielo je stále živé a hľadajúce vnímavého adresáta. Knihu ilustrujú ukážky z tvorby sochára Štefana Papča.