Kniha rozpráva príbeh niekoľkých generácií autorkiných predkov, ako ich zachytila z rozprávania svojho otca Františka Milčeviča a súvisiaceho štúdia archívnych dokumentov, či osobného pátrania na miestach, kde členovia rodiny zanechali svoje stopy. Prvým článkom „večne putujúcej rodiny“ v našom priestore je Martin Atzberger, ktorý pred vyše 200 rokmi utiekol z Berlína pred Napoleonom do Haliče, aby sa zakrátko usadil na Podkarpatskej Rusi, odkiaľ sa jedna vetva jeho potomstva dostala na Slovensko, pričom kruh sa uzatvára, keď autorka, Prešovčanka, emigruje pred komunizmom na Západ. Osudy siedmich generácií sú opísané plasticky jednak v osobnej rovine, avšak vždy aj na pozadí slovenských i európskych dejín. Autorka tak vzdáva poctu svojim predkom, no najmä milovanému otcovi, a umožňuje širokej rodine vrátane vlastných troch detí, poznať svoje korene a zamyslieť sa nad príbehmi, na ktorých stojí ich život, ale aj nad zmyslom svojej vlastnej existencie. V predhovore píše: Deti majú nárok na svoju minulosť, na poznanie svojich predkov: rodičov, starých rodičov, prastarých rodičov..., na ich pôvod a vlastnosti, krajinu i kultúru, lebo sú jej nositeľmi a súčasne aj prenášajú gény ďalej, na ďalšie generácie. Z predkov deti čerpajú a svojim potomkom odovzdávajú. Súčasne berú i dávajú. Ich predkovia sú im prameňom poznávania samých seba, svojich životných cieľov, schopností i svojich hraníc. Ich potomkovia sú ich pokračovateľmi v dobrom a korektormi v zlom. Sú ohnivkom v reťazi generácií...