Mihalkovič nechce byť širokospektrálny a umelecky nenásytný, hoci jeho rozhľad v literatúre mu to umožňuje. Je vždy vnímavý k zázemiu a konkrétny voči situácii človeka v plnom rozsahu prirodzeného osudu. Po dlšej odmlke prichádza s knihou Slnko nad Modrou.V prvej časti Srdce na dlani akoby znovu nadväzoval na svoj tradičný útvar. No v ďalších častiach Pezinské litánie a Svetlo dňa sú už zreteľné výrazné posuny k novému básnickému výrazu a k neprehliadnuteľnej bravúre. Pri čítaní Borisa Mihalkoviča okamžite chápeme, koľko vžitých lží sa nám dnes ponúka dobre že nie ako smerodajné pravidlo. Vo svojich najnovších básnických prácach Boris Mihalkovič anuloval mýtus o rastúcom význame koketných mašlí na prebaloch kníh pre súčasnú pôvodnú slovesnú tvorbu.