Zvykneme si myslieť, že diskurz o literatúre sa začal vyvíjať od Platóna a Aristotela, pokračoval Longinom, klasicistickými mysliteľmi, romantikmi a kulminoval v dvadsiatom storočí plejádou rôznych teórií od formalizmu po dekonštrukciu a kultúrne štúdie. V Číne, Japonsku, Indii a arabskom svete však existujú literárnokritické tradície, ktoré sa vyvinuli nezávisle od západného diskurzu. Najstaršie a najsystematickejšie nezápadné úvahy o literatúre možno nájsť v Indii. Kým v západnej literárnej vede dominujú úvahy o významovosti literárneho textu, sanskritská literárnovedná tradícia sa zamerala na jeho emocionálnu stránku. Súčasný výskum emócií ukazuje, že intuície a pozorovania sanskritských teoretikov môžu mať oveľa väčší význam než len pre literatúru, na základe ktorej vznikli. Kniha je priblížením sanskritskej literárnej teórie a zhodnotením jej prínosu do diskurzu súčasnej západnej literárnej vedy.