Úloha umelca ako aktívneho subjektu, ktorý sa spolupodieľa na verejnom dianí a formuje sociálny priestor, nie je vo svete umenia nová. Zámerom monografie je poukázať na to, ako sú politické témy premietnuté do diela slovenského výtvarníka Blažeja Baláža, a upriamiť pozornosť na skrytejšiu, menej efektnú časť jeho tvorby, ktorá vytvára paralelu k obrazovo-textovému jazyku jeho spektakulárnejších diel. Listy a petície ekologického zamerania stáli na začiatku dlhodobého Balážovho projektu Moja cesta, v ktorom sa azda najkomplexnejšie prekrývajú autorov ekoaktivizmus, artivizmus a sociálna angažovanosť. Ide o široko rozvetvený súbor akcií a fotografických dokumentácií trvajúcich od roku 1993, ktorých iniciačný impulz spočíval v administratívnom vybojovaní a následnom pretvorení časti sídliska.V prípade Balážových politicky a ekologicky motivovaných cyklov napriek prvotnému nadviazaniu na konceptuálne dematerializačné tendencie môžeme paradoxne hovoriť o produkovaní obrazov (samotná Moja cesta v súčasnosti zahŕňa viac ako 200 fotografií, schém a listov). Ústup od obraznosti, ktorý je ako jeden z hlavných akcentov jeho tvorby posledných rokov, sa tak v prípade projektu Moja cesta zdá byť zrelativizovaný. V Balážovom prípade nejde však o samoúčelné nadužívanie vizuálnej produkcie, ale rovnako ako v prípade mnohých umelcov sa aj uňho logickým záverom aktivistických pozícií stáva pochopenie umeleckej inštitúcie ako nástroja v službách sociálnej zmeny, ako nového poľa pre dialóg a sociálny boj, ktoré disponuje možnosťou jeho legitimizovania. Zasadenie aktivistického umenia do inštitucionálneho rámca sa teda zdá byť stále otvoreným priestorom na uvažovanie a možnosti zaujať stanovisko. Na druhej strane je Balážova My Way ukážkou toho, ako pozitívne môžu „veci verejné“ fungovať, ako je možné dosiahnuť zmenu formou tzv. samoorganizácie.