Štvrtá časť päťdielneho súborného diela jedného z významnejších slovenských jazykovedcov. Po svojom návrate do aktívnej jazykovednej a pedagogickej činnosti v druhej polovici 60. rokov 20. storočia sa Ľudovít Novák venoval predovšetkým riešeniu všeobecnojazykovedných otázok a to najmä vo vzťahu k spisovnej slovenčine, prípadne aj vo vzťahu k slovanským jazykom ako celku. Pri viacerých príležitostiach na vedeckej pôde objasňoval svoju originálnu koncepciu „axiomatiky semiológie lineárnych útvarov“. Pri tejto koncepcii mu šlo o osvetlenie znakovej podstaty lineárne usporiadaných jazykových útvarov, založených na princípe začiatku, stredu a konca a pevných vzájomných vzťahov týchto troch súčastí. Vo viacerých štúdiách sa zaoberal typologickými vlastnosťami slovenského jazyka ako celku, jeho subsystémov, ako aj typologickou charakteristikou niektorých paradigmatických súčastí v rámci slovanských jazykov, ďalej nulovou morfémou, nulovou syntagmou a inými nulovými útvarmi v jazyku, niektorými princípmi výstavby fonologických štruktúr, témami z dejín slovenského jazyka a ďalšími teoretickými otázkami.