Kto by netúžil sadnúť si na krídla vtáka a ľahko sa vznášať nad rodným krajom, pomaly sa spúšťať do malebných dediniek učupených v jeho okolí, občas si zaletieť do uličiek očarujúcich miest a z neveľkej výšky sa opäť uvidieť ako nezbedné dieťa, aktívny študent, mladý učiteľ či skúsený profesor... a ešte aspoň raz zažiť všetky tie krásne i smutné udalosti a úkazy so svojimi blízkymi, kamarátmi a rodákmi? O takýto „výlet do mladosti“, ale aj do nedávnej minulosti sa znovu pokúsil duchom vždy mladý pozorovateľ, esejista a spisovateľ Ondrej Hronec vo svojej štvrtej knižôčke príhod, spomienok a zážitkov z rodného Gočova, zabudnutého Gemera i prekvitajúcej metropoly východu, v ktorej žije. Na dobuopisných dobrodružných (vý)letoch, z ktorých mnohé hodno aj sfilmovať, zaznamenáva ťažké i lepšie časy svojho i nášho života, jemne ich ironizuje a chápavo sa usmieva. A poučený životom z nadhľadu prijíma každý (i svoj) ľudský údel s láskavým humorom, pokorou a porozumením. Ľahunké čítanie – duše pohladenie. (Ján Fakla)