Zámerom je ešte viac rozvinúť makrotému fungovania jazyka a komunikácie v premenlivých sociokultúrnych podmienkach so zreteľom na individuálny aj kolektívny subjekt. V tejto premenlivosti je ustálený vývinový proces, ktorého obsahom je demokratizácia spoločnosti v spätosti s jej liberalizáciou. Sme svedkami gradácie demokracie sociálneho života a slobody jednotlivcov, podporovania vôle presadzovať „ešte viac“ demokracie a liberalizmu, čo, samozrejme, prináša so sebou aj problémy, naráža na odpor aj vyvoláva obavy z ich eskalácie, narúšajúcej poriadok v spoločnosti, potrebný pre jej fungovanie bez porúch ohrozujúcich jej pružnú stabilitu. Jazyk a komunikácia sú nástrojom i prostriedkom v tomto vývinovom procese a naopak tento proces sa odráža v zaobchádzaní s jazykom a v spôsoboch komunikácie. Gradácia demokracie a liberalizmu výrazne zasahuje aj do spisovnojazykového života. Na tomto pozadí sa sleduje aktuálny nositeľ štandardnej slovenčiny, perspektíva spisovnej slovenčiny s otázkou, či sa črtá nový typ materinského jazyka, slovenská jazyková vôľa a spisovná slovenčina v sociálnovýznamovej perspektíve, ako aj marginalizácia a inklúzia v oblasti jej používania. Kladie sa fundamentálna otázku, či a v akom zmysle sme oprávnení hovoriť o renaturalizácii spisovného jazyka. Táto otázka nás vracia k nazeraniu na spisovnú slovenčinu cez prizmu prirodzenosti a aktualizuje tému vzťahujúcu sa na pomer medzi prirodzenosťou a „umelosťou“, ktorý lingvisti odlišne určujú, a to v závislosti od ich metodologickej pozície, diferencovanej na pozadí epistemologického protikladu observančný racionalizmus : používateľský empirizmus. Návrat k tejto téme je legitímny najmä preto, lebo sa dostáva pod svetlo vplyvu súčasnej demokratizácie spoločnosti na zaobchádzanie so spisovnou slovenčinou.