Žena v poézii Evy Luky je iracionálna, raz vyčkávajúca, pasívna, a inokedy spod kontroly sa vymaňujúca bytosť. Opúšťa odcudzený, nespoľahlivý, civilizovaný svet, v ktorom sa ľudské stalo neľudským. Preniká do magického a podmanivého univerza snov, vízií a preludov. V neraz bizarnom príbehu osobnej mytológie sa ako záchrana črtá návrat alebo zostup do zrozumiteľnejšieho sveta zvierat a rastlín. Cez zvieracie, animálne sa manifestuje bolestivo ľudské. Vzťah k mužskému partnerovi je rovnako animálny, túžba po ňom má svoj vyhrotene napätý telesný rozmer. V paralelnej existencii zbavenej ničivých nánosov kultúry sa pre ženskú hrdinku vynára priestor na zachovanie vnútornej slobody a autenticity. Jazyk Evy Luky postavený na bizarných slovách a neologizmoch je strhujúci vo svojej pitoresknosti, imaginácii a akejsi zvláštnej obohacujúcej deformovanosti. Poetika Evy Luky je svojskou a invenčnou odpoveďou na otázky smerujúce k bezvýchodiskovosti časti najnovšej básnickej tvorby.