Kniha herca a pedagóga Štefana Bučka skúma poéziu ako literárny fenomén z hľadiska umeleckého prednesu a dokladuje, že poézia bola historicky určená najmä pre takýto spôsob šírenia. Autor si všíma akým spôsobom sa viazaný a metaforický spôsob vyjadrovania dostáva naprieč zemeguľou v rôznych etnikách a kultúrach do ľudského povedomia a akú úlohu zohráva rozvoj filozofie pri jeho kreovaní.Postupne si všíma v historickom vývine prvky, ktoré hovoria o osobných témach autorov zachovaných spisov a nachádza v nich univerzálny rozmer. Cez ich privátny charakter v rôznych hraničných životných situáciách človeka poukazuje na možnosť sebaidentifikácie s poetickými obrazmi.Kniha núka autorský pohľad skúmania samého seba pri sebaidentifikačnom procese vo výbere kľúčových diel svetovej literatúry, ktoré mal autor možnosť za svoju dlhú umeleckú prax interpretovať.