Hra na smiech

Autor: Peter Pavlac

Žánr: Beletrie

Ex-texty Petra Pavlaca, úspešného finalistu literárnej súťaže POVIEDKA, sú poskladané z obrovského množstva príbehov obrovského množstva postáv v obrovských množstvách neskutočných situácií zrkadliacich obrovské množstvo snahy o aký-taký obraz sveta, aký-taký obraz súčasnej literatúry. Neprehnane neprehrané. Recenzie:Kauza: Pavlac alebo Hrám sa, hráš sa...Čestne prehlasujem, že sa nemienim prezentovať ako sudca, obhajca ani žalobca. Zaväzujem sa pôsobiť ako nestranný literárny vyšetrovateľ (rozumej recenzent) v prípade dnešného debutantského (zlo)činu. Prvá kniha mladého prozaika Petra Pavlaca (ďalej len Peter P.) Hra na smiech zaujme čitateľa hneď na prvý pohľad. Peter P. je totiž orindž. Vlastne, obálka jeho knihy púta a dráždi zrak čitateľskej poroty svojou "nekonvenčnou" farebnosťou. A to je v poriadku. Pretože u Petra P. aj obálka je súčasťou literárneho textu, jeho sumarizujúcim a programovým (ne)uzavretím. O čo teda ide? Označenie tohto literárneho počinu ako zbierky poviedok je do značnej miery problematické, pretože z druhového a žánrového hľadiska nevyznieva jednoznačne, resp. autor stavil na pestrosť idúcu ruka v ruke s hravosťou. To by mal byť evidentný dôkaz o pokuse Petra P. o mnohoraké subjektívne uchopenie sveta v celej jeho kráse a paradoxnosti. Mnohovýznamový názov Hra na smiech podporuje túto moju odvážnu kriminalistickú tézu, pretože celá kniha je jednou veľkou hrou. Hrou s textom, jazykom, čitateľom, s realitou. Tým, že autor nazval svoju prvotinu Hra na smiech sa do istej miery dištancoval od obsahu a formy textu. V tomto zmysle sproblematizoval aj vzťah autora a rozprávača, postavy a čitateľa. Úbohý čitateľ, ktorý v tomto prípade nie je obeťou, a ani vyšetrovateľ (rozumej recenzent) si preto nikdy nemôže byť istý (kto by si dnes aj bol), čo myslí Peter P. vážne, čo ironicky a čo nijako, pretože v knihe som predsa len občas vypátral isté formálne petrifikované gestá. Ponímanie hry sa u autora jednostaj metamorfuje a v istom zmysle aj radikalizuje od pólu každodennej absurdity, cez sebavedomú iróniu a aluzívnu paródiu až k existenciálnej vyprázdnenosti, vraždiacej všetko životné a ľudské. Ako poľahčujúcu okolnosť však treba uviesť, že všetky (ne)možné udalosti sú podávané čitateľskej porote s profesionálnym nadhľadom, ktorý páchateľ, t. j. autor, vzácne udrží až do konca. Už samotný pojem hra je natoľko obsažný, že ponúka "obrovské množstvo... neskutočných situácií... obrovské množstvo... kombinácií" (s. 178). A Peter P. tieto možnosti nemilosrdne (zne)užíva. Napriek tomu som sa občas nedokázal zbaviť pocitu, že element absurdity, ktorý v prózach páchateľ zanecháva ako poznávaciu stopu, sa stal skôr konečným cieľom ako nástrojom činu: jedna zaujímavá pointa nie vždy vystačí na zaujímavosť celej poviedky. Obeťami zbierky sú často materiálne alebo duchovne (alebo obojako) obmedzení mladí ľudia, vystupujúci len pod krstným menom či iniciálami. Napríklad pseudointelektuál Oskar z poviedky Traja sa hrdí iniciálami O. O., pričom čitateľ získava pochybnosti o tom, či ide o dve litery alebo dve nuly ako označenie istej miestnosti, kam postava na základe svojho správania patrí. Jedinou snahou obetí je "dostať sa z tohto kruhu priemernosti" (s. 62), čo im často pomáha zrealizovať páchateľ Peter P., ktorý k svojim postavám (rozumej obetiam) zaujíma odsúdeniahodný cynický postoj - objekt je zaujímavý len do tej miery, pokiaľ plní primárny autorský zámer. Jazyk celej zbierky patrí k najúčinnejším nástrojom, s ktorými Peter P. disponuje. Syntax i lexika sú prispôsobené sujetu, ba dokonca často pôsobia ako silný významotvorný činiteľ podčiarkujúci paradoxnosť situácie: "Jej vzťah s Jánom P.