„V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa ťažisko Rancierovho myslenia presúva k estetike, k histórii a teórii umenia. Aj v prácach z tohto obdobia však presvitá jeho záujem predovšetkým o politické účinky umeleckých diel. Estetika a politika tak tvoria dva základné piliere väčšiny Rancierových prác. Akčný rádius tohto mysliteľa je však oveľa širší a jeho prístup je výsostne interdisciplinárny. Vďaka tomu môže byť inšpiratívny nielen pre filozofov, humanitných či spoločenských vedcov či pre teoretikov a kritikov umenia, ale aj pre samých umelcov a umeleckých pedagógov.Kniha esejí Emancipovaný divák objasňuje viaceré tézy rozpracované v Rancierových predchádzajúcich dielach a zároveň citlivo reaguje na aktuálnu situáciu v súčasnom umení: v maliarstve, sochárstve, konceptuálnom umení, ale aj vo fotografii, filme a v neposlednom rade aj v divadle. Naň Ranciere nazerá nielen ako na umelecký druh či ako na umenie s mimoriadne dlhou tradíciou, pri ktorom sa „telá dávajú do pohybu pred zhromaždeným publikom“. Vníma ho aj v oveľa v širších spoločenských a politických súvislostiach – ako performanciu, ktorá môže mať množstvo podôb, či ako spektákulum – predstavenie sveta vo všadeprítomných médiách.”