Aľoša navštevoval chorého brata dva razy denne. No tentoraz mal zvláštnu, náramne náročnú úlohu a vopred cítil, ako ťažko mu bude začínať rozhovor o tejto veci, pričom mal zároveň veľmi naponáhlo: mal ešte v to predpoludnie vybaviť inú neodkladnú vec na inom mieste, preto sa musel veľmi ponáhľať. Zhovárali sa už asi štvrť hodiny. Katerina Ivanovna bola bledá, veľmi vyčerpaná a zároveň neobyčajne chorobne podráždená: vycítila, prečo k nej, okrem iného, Aľoša teraz prišiel.„Nemajte obavy o to, ako sa rozhodne,“ dôrazne a s istotou ubezpečila Aľošu. „Už či tak, alebo onak, jednako dôjde k záveru, že musí utiecť! Ten nešťastný človek, ten hrdina cti a svedomia – nie tamten, nie Dmitrij Fiodorovič, ale ten, čo leží za týmito dverami a čo sa obetoval za brata,“ s blýskajúcimi očami doložila Kaťa, „mi už dávno rozpovedal celý ten plán úteku.